Na odporúčanie môjho bývalého spolužiaka som bezhlavo vstúpil do našej momentálne vládnucej a najpopulárnejšej strany. Ako mladému a perspektívnemu straníkovi mi ponúkli miesto generálneho riaditeľa vo veľkej fabrike. Do práce ma vozili na audine a kávu mi robila mladá, sexi sekretárka – finalistka súťaže miss monokiny. Pár mesiacov po vymenovaní prišla delegácia z Bratislavy a vyzvali ma, aby som prispel čiastkou 5000 € na pohreb člena predsedníctva strany.  Povedal som im, že za päť tisíc pochovám celé predsedníctvo sám. Od vtedy som robil riaditeľa malého závodu. Do práce ma vozili na škodovke a kávu mi robila sekretárka, ktorá mala dva roky do dôchodku. Jedného dňa prišiel okresný tajomník strany a chcel vedieť, prečo som nebol na poslednej schôdzi našej strany. Povedal som mu, že keby som vedel, že bude naozaj posledná, tak určite prídem aj s červeným transparentom. Odvtedy som robil majstra vo výrobe. Do práce som jazdil na vlastnom aute a kávu som si robil sám. V kancelárii som mal na stene obraz predsedu strany a vlády vedľa obrazu zakladateľa fabriky grófa Esterháziho. Krajský predseda mi povedal, aby som toho hajzlíka dal dole. Dal som dole obraz predsedu vlády. Od vtedy kopem na stavbe novej výrobnej haly základy. Do práce jazdím na bicykli a kávu si nosím v termoske. Pred týždňom dobehol ku mne spotený a udychčaný tajomník, aby som si rýchlo dal preč bicykel, že vraj tadiaľ pôjde delegácia na čele s predsedom vlády. Povedal som mu, že bicykel mám zamknutý retiazkou a poistený, takže tam môže pokojne ostať. Od vtedy som nezamestnaný a zametám ulicu.